1

Cielená manipulácia s identitami, pojmami a ich obsahmi a zmätení voliči

Margaréta Vyšná: O to
práve ide – spôsobovať anarchiu v spoločnosti, manipulovať chápanie
a vedomie ľudí a vytvárať sústavné medziľudské konflikty, lebo
v zmätku sa najideálnejšie presadzujú nám častokrát neznáme ciele a záujmy.
Všetko, čo nie je konzervatívne je moderné a odlišné od konzervatívneho,
a všetko, čo je moderné je liberálne a pochádza z modernejšieho
zahraničia. Čo je konzervatívne je nežiaduce a negatívne, lebo je staré,
známe, nudné a pomaly sa meniace.

Obsahová definícia rodiny
sa začína „moderne“ chápať už nie iba ako muž, žena a deti, pre pojem
autonómia na etnickom princípe sa ujala „moderná zahraničná“ samospráva bez
zmeny obsahu, súcit nahradil inojazyčná „moderná“ tolerancia, ktorá sa už
nechápe ako ustupovanie odchýlkam a úchylkám od normálneho stavu, právo sa
chápe ako „demokratická“ neobmedzenosť konania a sloboda ako „dynamická“ anarchia.
Ako sa z tohto kultúrneho marazmu vymotať a čo má pre nás
spoločenskú, osobnostnú a motivačnú duchovnú hodnotu? Samotní občania považujúci
sa za tzv. liberálov sú zmätení a častokrát si neuvedomujú svoju tradičnú
a konzervatívnu orientáciu.

„Moderný“ národný konzervatívec

Jednou
z najnovších propagánd prichádzajúcich z „moderného“ zahraničia je zmeniť
tradičné chápanie kolektívnych identít, najmä národnej a jazykovej identity,
chaos v myslení ľudí a tým dosiahnutie požadovaného cieľa „neznámeho“
autora. Hľadať národnú identitu v kultúrnom bytí človeka nie je také
jednoduché, lebo reálne neexistuje, len sa prejavuje v určitých formách
a určitými prostriedkami. Dôležité je, aby samotní jedinci (občania,
rodičia, mládež, voliči) dokázali rozpoznať tieto prejavy a tak sa
zorientovať vo svojom vedomí a hodnotách, politickom, spoločenskom
a osobnostnom priestore. Tradične chápaná národná identita (primordiálny
prístup) považuje národ za objektívnu a nemennú skutočnosť, vzťah
a totožnosť k nemu jedinec ako prirodzená súčasť národa „dedí“ a teda
sa viaže na „biologické determinanty“. Tento vzťah k národu, jeho
príslušníkom a pocit spolupatričnosti je taký pohľad a vzťah k vlastnej
kultúre, rodine, viere, morálke, mravnosti, zodpovednosti a súcitu, ktorý
je overený stáročiami a ktorý nám od narodenia vštepujú naši rodičia a starí
rodičia, sme s ním stotožnení a uznávame ho a považujeme ho za „normálny“.
Poskytuje istotu, zázemie a útočisko, aj s možnosťou inovácie, ktorej
by ale malo predchádzať vlastné kritické rozhodnutie a nie vnucovanie
zvonka. Národná identita môže zahŕňať minimálne päť kategórií: spoločné
pomenovanie – Slovák, spoločný jazyk – slovenský jazyk, spoločné územie –
Slovenská republika, spoločná kultúra – slovenská kultúra a vedomie
o týchto (štyroch) kategóriách, ktoré sú utvrdzované kolektívnou pamäťou najmä
vo výchovno-vzdelávacom procese (východisko – F. Novosád, M. S. Ďurica). Aj
súčasná mladá generácia je ešte dostatočne geneticky vybavená tradičnou národnou
identitou, aj keď sa hrá na liberálnu a modernú mládež (prieskumy – Eurobarometer
2015, Marusenko, M.).

Opačným chápaním národnej
identity je momentálny pocit človeka, vzťah k istému etniku alebo národu, neustále
sa meniaci podľa nálady alebo aj neistoty človeka alebo podľa aktuálneho
nastavenia spoločnosti a predpokladom (otázneho) dynamickejšieho vývoja (konštruktívny,
inkluzívny prístup). Keďže tento prístup je tolerantný, liberálny,
s príchuťou dobrodružstva z nepoznaného a tajomného a
s istou dávkou rizika a teda „moderný“ a otvorený novým, experimentálnym
a neovereným významom a vzťahom môže byť jeho nositeľ (vrátane slovenského
voliča) bez pevného a spoľahlivého duchovného ukotvenia labilným a manipulovateľným
nástrojom v rukách cudzej propagandy a cudzích, neznámych cieľov. Takto
definovaná národná identita, vzťah človeka k nej a opustením
tradičného pohľadu už nemusí zahŕňať kategórie o tradičnom spoločnom pomenovaní,
jazyku, území, kultúre a vedomí o týchto kategóriách. V tomto
rámci si namiesto Slovákov hovoríme občania, Slovenskú republiku vymieňa (táto)
krajina, euroregióny a samosprávne regióny, národné dedičstvo a národnú kultúru
strieda regionálna kultúra a národnú identitu nahrádza kultúrna
a regionálna identita. Náš súčasný životný štýl, používanie materinského
jazyka, rodinné zvyky, zdedené rituály, dodržiavanie sviatkov, aj s istou inováciou
a liberalizáciou, to všetko je stále ešte prejav národnej identity v tradičnom,
ale aj kresťanskom chápaní (údaje Štatistického úradu SR, sociologické
prieskumy). Čím sa spoločnosť viac liberalizuje, tým sa viac narúša
konzervatívny životný štýl. Ten zasahuje aj do života liberálnejšie
orientovaných ľudí lipnúcich na tradičnom životnom štýle a tradičných
hodnotách. Ak dnes ešte súhlasia s liberalizáciou konzervatívnej
slovenskej spoločnosti, onedlho ich môže takto naštartovaný smer zasiahnuť citlivejšie
a negatívne aj v ich samotnom súkromí. Nechtiac a nevedomky sa tým
stávajú spúšťačmi liberalizácie a experimentálnej „modernizácie“
spoločnosti s rizikami a dlhodobými škodlivými následkami. Ak dávajú
zelenú rodovej ideológii, pedofíliu ako možnú následnú hrozbu už neprijímajú. Ak
takýto „zamaskovaný“ konzervatívne zmýšľajúci volič podporuje extrémnu
toleranciu k imigrantom a ich pobytu u nás (vyjadrenie A. Kisku
k súhlasu pobytu utečencov/migrantov u nás), ktorý je zamieňaný za
tradičný ľudský súcit s nešťastím človeka, jednoducho „zabúda“, že aj jeho
bydlisko môže o nejaký čas ohroziť nekontrolovaná imigrácia a zvýšená
kriminalita, ako sa to deje v iných európskych štátoch a s čím
vlastne ani nesúhlasí. Ľahostajnosť a nadmerná tolerancia
k autonómnym požiadavkám menšinových maďarských politických strán (v
programoch strán Za ľudí, PS/Spolu, SaS, Dobrá voľba) ich môže onedlho nemilo
prekvapiť obmedzovaním alebo ignorovaním ich materinského jazyka, obmedzením
prístupu k zamestnaniu, vzdelaniu, zdravotnému ošetreniu, služieb, izoláciou
v spoločnosti a napokon k strate kontroly nad vlastným územím
a domovom.

Dnes sa k slovenskej
národnosti hlási viac ako 80 % Slovákov, k slovenskému materinskému jazyku
takmer 80 % Slovákov, ku kresťanstvu viac ako 75 % Slovákov a bolo by ich
viac, ak by dokázali rozpoznať svoj národný, konzervatívny a kresťanský
životný štýl. Osvetu o
konkrétnych prejavoch k tradičným kolektívnym identitám Slovákov a pochopenie
ich súvislostí je nám ešte veľa dlžný výchovno-vzdelávací proces a
konzervatívny mediálny priestor.

„Moderný“
jazykový konzervatívec

Jazyková globalizácia chce vidieť svet
viacrozmerne. Ak jedinec ovláda a v bežnom živote aktívne používa dva
alebo viac jazykov, môže vidieť svet v širšom rozhľade. Wilhelm von
Humboldt tvrdil, že jeden jazyk je jedno obmedzujúce videnie sveta, viac
jazykov je viacrozmerné videnie sveta. Ide najmä o pocitové obohacovanie aktívneho
používateľa rôznych jazykov, pričom ani jeden jazyk nie je možné vnímať hlbšie.
Opačné názory, a v tomto prípade by sme mohli hovoriť o konzervatívnych
názoroch, zas uvádzajú, že „jednojazyčné“ videnie sveta alebo uprednostnenie
vnímania sveta najmä vlastným materinským jazykom je poznávaním nových významov
a získavaním skúseností, jedinec je nútený aktívne a tvorivo ho obohacovať,
tým aj rozvíjať a tvoriť duchovnú hodnotu. To však neznamená, že sa nemá
učiť cudzie jazyky.

Tradične zmýšľajúci
slovenskí jazykovedci (Á. Kráľ, J. Kačala) upozorňujú na absenciu našej
jazykovej suverenity a živelné prijímanie cudzích jazykových prvkov, najmä
anglicizmov do slovenského jazyka. To môže narušiť stabilitu a identitu
jazyka. Ohrozenie slovenského jazyka pociťuje aj samotná slovenská laická
verejnosť dlhodobo sa ohradzujúca voči týmto trendom. Mnoho „moderných“
používateľov svojho slovenského materinského jazyka často a radi používa
cudzie výrazy, aj keď slovenčina má svoje vlastné, lebo si pripadajú pred
ostatnými múdrejší a modernejší a je pohodlnejšie preberať anglicizmy.
Pritom svoj materinský jazyk považujú za najintímnejšiu osobnú identitu. Tým však,
bez toho, aby si to sami uvedomovali a proti svojej vôli, napomáhajú
rozmachu aj takých liberálnych a pre identitu a modernejších
vlastencov nebezpečných návrhov (Za ľudí, PS/Spolu, MKS, Most), akými sú strata
prednosti používania štátneho jazyka pred ostatnými jazykmi, obmedzovanie ich
materinského jazyka na verejnosti a úradoch, zrušenie zákona
o štátnom jazyku alebo uzákonenie druhého štátneho jazyka.  

Tradičné oslavy oslobodenia Štúrova v marci 1945. Zdroj: Margaréta Vyšná

Prijatie cudzej
terminológie je prvým krokom k prijatiu cudzej doktríny

Terminológia
alebo súhrn termínov istého vedného alebo pracovného odboru je všeobecne
považovaná za jeden z metodických nástrojov koncepcií a stratégií. Takéto ucelené komplexné pravidlá pôsobenia vrátane
terminologického slovníka majú napr. kultúrno-spoločenské alebo sociálne oblasti
modernej doby – marketing, reklama, rodová ideológia, ktoré používajú nielen
vlastné pojmy, ale aj frázové spojenia. Terminológia je encyklopédia sui
generis, ktorého obsahom je duchovné bohatstvo nahromadené generáciami daného
spoločenstva. Termíny sú dôležité aj z hľadiska kolektívnej (kultúrnej) pamäti.
Jej základnou vlastnosťou je, že reprodukuje termíny bez časového obmedzenia a
základnou funkciou je, že vytvára a stabilizuje identitu kolektívu.

Môže sa stať, že pojmy sami šírime a tým ich utvrdzujeme
v spoločnosti a pritom agendu odmietame, čím podporujeme v tomto trende aj
liberálnejšie politické strany. To bol prípad aj menšinovej kultúrnej
samosprávy (Fond na podporu kultúr národnostných menšín) a pôvodného odmietania
pojmu a obsahu autonómia, ale neskoršieho prijatia pojmu samospráva bezo zmeny
jej obsahu. To je prípad aj rodovej ideológie, kedy jej agendu odmietajú aj
tzv. mäkší liberálni politici, dokonca i tradičné konzervatívne inštitúcie, ale
terminológiu prijímajú (politici a političky, občania a občianky). Čo bude
alebo môže nasledovať, keď už sú psychoprogram a vedomie občanov a verejná
mienka v spoločnosti nastavené a utvrdené v potrebnom terminologickom režime,
nám ukazuje spomenutá kultúrna autonómia. V podobnom štádiu je vývoj pojmov a
agend: menšina – komunita, migranti – nové menšiny, súcit – tolerancia, štátne
hranice – euroregióny, etnické samosprávy a ďalšie.